All about The Life, Traveling and Creative

Blog o plnení svojích snov

Zabalife

Recent Posts

Život ma naučil

29. augusta 2019/Life
Home/Blog/Life/Život ma naučil

Želám si, aby obsah týchto stránok bol napísaný životom

 

 

Prečo? Lebo práve nečakané životné situácie nás nútia k tomu, aby sme sa zamysleli nad svojimi životmi, zastavili sa, popremýšľali o sebe a tiež sa naučili, ako byť silnejšími a prekonať prekážky.

 

 

Peter Kochan

 

Život ma veľmi veľa naučil

„Život ma naučil, že sa mám učiť“

 

Život sa skladá z momentov, zo spomienok, ktoré sú našou každodennou súčasťou. Niekedy sú lepšie, niekedy sú horšie. Na niečo radi zabúdame, na niečo zase radi spomíname.  Každý deň sa  ponáhľame za niečím. Každý deň sa snažíme naplniť určitý  životný cieľ. Každý deň sme na úteku sami pred sebou.    

 A prečo? Zamysleli ste sa niekedy nad tým?

Dovolenka? Cestovanie? Mobil? Hodinky? Kabelka? Auto? Snažíme sa zabezpečiť rodinu? Kto pozná odpoveď? Každý má iné priority….

 

Avšak, každý z nás má určenú životnú cestu a tiež sviečku, ktorá raz dohorí…… Preto je veľmi dôležité využiť náš čas na tomto svete k tomu, aby sme ho prežili tak, ako si predstavujeme.

 

O čom je zabalife? Čo bude jeho obsahom? Prečo som sa rozhodol písať, pomáhať, byť kreatívny a zobrať svoj život do vlastných rúk? Určite si kladiete i vy tieto otázky. Dovoľte mi, aby som sa Vám v krátkosti predstavil i to, čo bude obsahom.

 

Moje meno už viete, Peter Kochan, 34 rokov. Pochádzam z malej obce neďaleko Trnavy. Vyštudoval som obchodnú akadémiu. Po skončení základnej vojenskej služby som pracoval na Slovensku i v zahraničí. Momentálne žijem a pracujem vo Švajčiarsku. Veľmi sa mi tu páči a zatiaľ to nemienim zmeniť. Netuším, čo bude o mesiac a nie to ešte o rok, či o 10 rokov. Žijem pre prítomnosť a budúcnosť neriešim.

Mám rád život, slobodu, cestovanie, dobré jedlo a  nepohrdnem pohárom dobrého vínka. 

Život – ešte donedávna mi nedával zmysel

Sloboda – voľný ako vtáčik, žiť život bez pravidiel

Cestovanie – robí môj život krajším, dobíja ma pozitívnou energiou

Jedlo – s dobrým jedlom sa cestuje lepšie 😀

Vínko – patrí sa jedlo  niečím zapiť 😀

 

Obsah týchto stránok by mal byť teda vyplnený mojím životným príbehom, ktorý som doposiaľ prežil

 

cestovaním, myšlienkami, radosťami, trápeniami, mojím osobným pohľadom na svet. Všetko, čo doposiaľ bolo veselé, smutné, krásne, ale i to, na čo by som najradšej zabudol….. Samozrejme, že k tomu patrí i budúcnosť, všetko, čo ma čaká a čo chcem prežiť, taktiež kladný či záporný pohľad na svet. Taktiež nesmiem zabudnúť na zahraničie a wellness. Rád by som i pomáhal ľudom a aspoň z časti splnil ich sny. Neviem, či sa mi to všetko podarí, no budem sa o to usilovať.

 

Zmena v živote

 

  • Život sa nepýta, či je to správne alebo nesprávne.
  • Život sa nepýta, či to chceme a či nie.
  • Život sa nepýta, či áno či nie…….

Jednoducho je to už dávno niekde napísané

 

Druhá šanca na život

 

  • Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že sa vám zrútil celý svet?
  • Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že už ďalej takto nemôžete fungovať?
  • Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že ste spadli na samé dno?
  • Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že jediné východisko pre vás je utiecť na opustený ostrov?
  • Poznáte ten pocit, keď si myslíte, že už nemáte prečo žiť?

Ak ste sa našli aspoň v jednej otázke, tak pozorne čítajte…..

Život nie je vždy jednoduchý, to si treba uvedomiť v prvom rade. Život nám dal možnosť, aby sme ukázali sebe a všetkým ostatným, ako sa dokážeme vysporiadať s nástrahami, ktoré si pre nás prichystal.

Najdôležitejšie zo všetkého je, aby sme začali používať našu hlavu. Náš rozum je omnoho väčší, ako si dokážeme predstaviť. Všetko sa odohráva len a len v našich hlavách. Áno, viem, že to nie je v určitých situáciách jednoduché – napríklad pri pohrebe, rozchode, strate zamestnania, ale je to možné. Musíme sa sústrediť v prvom rade na seba. Treba si uvedomiť, že je to iba jedna z tých mnohých prekážok, ktoré si pre nás život prichystal. Zamyslite sa nad tým. Určite ste už zažili pohreb. Čo je to vlastne pohreb. Áno viem, je to niečo, čo bolí – viem veľmi dobre, o čom hovorím a všetci čo ma poznajú, mi dajú za pravdu.  Ale pozrime sa na to z druhej strany. Smútok časom prebolí a všetko bude zasa v poriadku. Tak prečo nie i na pohrebe-obrovský žiaľ treba premeniť na energiu, na silu, pri ktorej zabudneme na seba a sústredíme sa na svojich blízkych. Skúste byť v tejto ťažkej chvíli tá osoba, ktorá podá rameno na vyplakanie, ktorá pohladí po chrbte a pritisne na svoju hruď svojho blízkeho. Zabudnite na seba……pre vás tu bude čas po pohrebe, keď strávite pár minút sami a kde dáte všetok smútok zo seba von.

Rozchod – áno, viem, bolí……Nedokážete si predstaviť, čo bude, čo budete robiť. Skúste sa v daný moment  zastaviť a nechať si to uležať v hlave. Skúste si povedať, čo to robím, prečo plačem, čo je koniec sveta? Nie, nie je, končí iba jedna z vašich etáp v živote. Vzchopte sa, začnite používať hlavu. Pokiaľ o vás nestojí, netrápte sa. Veď na svete nie je jediná/ý. Nemíňajte zbytočne vašu energiu a silu. Radšej ju využite na niečo iné…..mali ste plány? Ciele? Niečo, čo ste chceli robiť, no kvôli vzťahu ste to nikdy nemohli? Neváhajte ani sekundu. Choďte za svojimi cieľmi, stretnite sa so známymi, vybehnite do kina, choďte na párty…… Zamestnajte vašu myseľ niečím, čo vám robí radosť. Ostatné už príde do vášho života…..

Áno, viem, že život nie je jednoduchý. Viem, že vždy sa nedá usmievať a tváriť sa, ako by bolo všetko v najlepšom poriadku. Ale, ak dokážete premeniť to negatívne na niečo pozitívne, tak ste vyhrali.

Človek potrebuje ísť k psychológovi – nebráňte sa tomu. Je úplne jedno, čo si o vás myslia ostatní. A viete prečo? Lebo ste urobili ten prvý krok k tomu, že sa snažíte o nápravu.

Človek potrebuje plakať – nebráňte sa tomu. Vypustite všetok smútok zo seba von. Prečo? Pretože sa vám uľaví a bude vám lepšie.

Človek sa potrebuje opiť – nebráňte sa tomu. Prečo? Pretože na druhý deň vám bude zle a vy si uvedomíte, že alkoholom sa problémy neriešia.

Čo tým chcem vlastne povedať. Iba toľko, že všetko sa odohráva v našich hlavách a je len na nás, ako sa k tomu postavíme.

Je len na nás, či chceme premeniť to negatívne na niečo pozitívne, alebo nie.

Je len na nás, či chceme využiť druhú šancu na život alebo nie.

Je len na nás, či chceme spadnúť do depresií, ľutovať sa, opíjať alkoholom, alebo zoberieme život do vlastných rúk a postavíme sa tomu tvárou v tvár.

Život nám dáva šancu, aby sme využili naplno svoj potenciál, svoju energiu na niečo, čo nás bude robiť šťastnými. Niekto píše básne, niekto bloguje, niekto má rád rýchlu jazdu, niekto rád cestuje, niekto zasa rád lyžuje….. a prečo? Lebo ich to napĺňa a dobíja pozitívnou energiu. Nájdite si i vy niečo, čo vás naplno zaujme, niečo, čo vám bude robiť radosť zo života a nebude vám brať negatívnu energiu. Život je krásny, život je nádherný, život je plný prekvapení a my sa musíme snažiť, aby sme si ten život vedeli naplno užiť.

Z čoho sa skladá život? Zo spomienok…… Na čo budete spomínať časom? Ako ste plakali, ľutovali sa, stratili chuť do života, alebo sa vyberiete tou správnou cestou a časom si spomeniete na krásne spomienky, ktoré ste zažili pri mori, na lyžovačke, na chate, pri bicyklovaní a podobne…….

A preto nestrácajte čas. Nikto nevie, kedy mu dohorí sviečka. Sme tu na svete, máme možnosť žiť, radovať sa zo života a treba túto šancu využiť.

Verím, že som vám aspoň trošku naznačil, ktorým smerom sa vybrať……

 

Prečo práve „Zabalife“

 

Jeden z dôvodov je i ten, že ako 22-ročný som odišiel do zahraničia, aby som niečo nadobudol.

Nemal som to šťastie, aby  moji rodičia mali firmu, ktorú by som po nich zdedil. A verte mi, som rád. Som rád za to, čo do dnešného dňa mám a i na to, akým človekom som sa stal. Na všetko, čo doteraz mám, som si musel zarobiť a prejsť rôznymi životnými etapami. Niekedy však i za cenu poníženia, posmechu či urážok. Ale to je iný príbeh.

Postupom času som si však vybudoval rešpekt, dôveru a ľudia si ma začali vážiť. Za to, aký som, čo robím a akým prístupom sa staviam k práci, k problémom a rôznym iným životným situáciám. Naučil som sa nebáť a ísť za svojim cieľom . Naučil som sa tešiť z maličkostí, z ľudí, z krásneho počasia, či z úsmevu na tvári.

V živote človeka príde obdobie, kedy si uvedomí, čo je pre neho dôležité a zistí, že niektoré veci, ktorými sa doteraz trápil, nie sú vôbec, ale vôbec dôležité. Konečne nájde svoj cieľ….. Všetko chce iba jednu vec a tou je – na chvíľu sa zastaviť a zamyslieť sa nad sebou, nad životom a uvedomiť si, prečo sme na svete. Uvedomiť si, akým spôsobom chceme žiť náš život a vykročiť tou správnou nohou vpred. Začať robiť veci, ktoré nás bavia a ktoré nás napĺňajú šťastím.

Povedzme si úprimne. Kto z vás môže o sebe povedať, že je skutočne happy? Verím, že by to bolo iba malé percento. Donedávna som to nebol ani ja. Stále som niečo riešil, hľadal, trápil sa a snažil o to, aby som bol čo najlepší v očiach druhých. Už to však nerobím, pretože som si zobral život do vlastných rúk. Je to predsa môj život, chcem žiť život podľa seba, podľa svojich predstáv a chcem robiť to, čo mi robí radosť.

Nie som zástanca starých zvykov alebo niečoho, čo je naplánované. Napríklad, ak máte smútok v rodine, tak tradičné oblečenie je čierne. Kde je napísané, že musíte nosiť čierne veci. Áno, súhlasím, že na pohrebe je to v poriadku. Ale prečo niekto musí rok nosiť čierne veci – vraj tým vyjadruje smútok. Ja mám na to trošku iný názor. Môj smútok nosím v srdci a veci s tým nemajú nič spoločné. To, ako sa cítim, nezmení čierna farba na mojom oblečení, ani mi už milovanú osobu nevráti späť. Jediné, čo tie veci dokážu, je to, že každý deň vám pripomínajú smútok, ktorý nosíte….. prečo človek trápi sám seba. Smútok patrí k životu a my to nijako nezmeníme. Treba sa s tým iba zmieriť a vyrovnať po každej stránke. Uvedomiť si, že to tak má byť a žiť si ďalej svoj život. Ten život, ktorý nám vyčarí opäť úsmev na našu tvár…..

Ak píšem o smútku, tak viem veľmi dobre o čom píšem. Posledné roky života bol smútok môj nepriateľ, ktorý mi nedal spávať. Ale už nie je, pretože sme našli spoločnú cestu……

Tiež nie som zástanca naplánovaného života. Škola, svadba, dieťa, byt a práca od úsvitu do mrku. Kde je napísané, že každý z nás musí mať vysokú školu, svadbu či dieťa. Každý z nás ma život vo vlastných rukách. Každý z nás má na výber, aký život bude žiť. Chceš pracovať v zahraničí? Zbaľ kufre, vybav prácu a neváhaj. Chceš byť blogerom? Založ si svoju stránku a začni hlavne písať. Chceš byť fotografom? Kúp si fotoaparát a začni fotiť.

Čo tým všetkým chcem povedať. Iba toľko, že všetko je len a len na nás. My máme svoj život vo vlastných rukách, my sami sme strojcami vlastného šťastia a je len na nás, akým smerom sa vyberieme……

Prečo som sa rozhodol vydať týmto smerom? Pretože som si uvedomil, že na svete sú dôležitejšie veci a ľudia, ktorí stoja za trošku rešpektu, pomoci či pohladenia po duši.

Vôbec, ale vôbec ma nezaujímajú ľudia, ktorí si o sebe myslia, že sú niečo viac.  Ale zaujímajú ma tí ľudia, ktorí niečo dokázali, potrebujú pomocnú ruku, rozdávajú úsmev, pozitívnu energiu, alebo potrebujú čas, aby sme ich vypočuli. Tí ľudia, ktorí padli na samé dno a dokázali znovu vstať. Tí ľudia, ktorí urobili v živote pár chýb a dokázali sa z nich poučiť. Tí ľudia, ktorí majú sny a túžby, no život im ich zatiaľ nesplnil, alebo to zariadil inak.

Nikto na tomto svete nie je dokonalý. Ja som sa rozhodol svoj život zobrať do vlastných rúk a začať ho žiť naplno. Nechcem žiť život niekoho iného. Chcem ho žiť podľa seba a podľa vlastných pravidiel. Snažím sa o to, aby moje dni boli plné šťastia a radosti. Snažím sa prežiť svoj život podľa svojho vlastného scenára. Chcem robiť to, čo ma baví a to, čo mi vždy vyčaruje úsmev na tvári. Želám si byť obklopený ľuďmi, ktorí si ma vážia a naopak, ktorých si vážim zasa ja……

  

O mne

 

Rozhodol som sa zachytiť obdobie, ktoré patrí medzi moje najťažšie. Začína v období môjho dospievania a končí pri zmene môjho životného štýlu. Vždy som bol ten, ktorý musel byť stredobodom pozornosti. Vedel som, že som niečím výnimočný. Rád som bol v kolektíve, mal som a mám veľa kamarátov, no často som bol i terčom posmechu a urážok. To všetko mi ukázalo, že život vie byť riadne krutý. Už v tomto období sa vo mne niečo zmenilo. Bol som pripravený bojovať vo svojom živote a povedal som si, že život mi ukáže ten správny smer, stačí iba vydržať. Veril som, že jedného dňa budem niečo znamenať a budem ten, ktorý bude vyhľadávaný druhými ľuďmi. Nie preto, aby sa mu posmievali, ale preto, aby odo mňa získali cenné rady, služby, či pomoc v iných oblastiach. Túžil som niečo znamenať. Nemal som rád uzatvorené priestory, stereotyp, monotónnosť. To ma vždy ubíjalo a privádzalo do šialenstva. Chcel som žiť, lietať, rozprestrieť krídla……

V 18. roku môjho života stála predo mnou otázka, či sa vyberiem ďalej študovať, alebo radšej pracovať. Už počas tohto štúdia sa mi začal plniť môj sen. Žiaľ, neuvedomoval som si to. Nemôže byť predsa náhoda, aby som s odstupom času zistil, že ten môj sen som mal počas celého svojho doterajšieho života pred očami. Stačilo tak málo. Stačilo iba otvoriť oči, všímať si detaily a dať životu šancu. Môj životný príbeh mi dal viac, ako ktokoľvek, či čokoľvek na svete. Život ma naučil, čo sú pravé priority v živote, čo znamená slovo láska, čo je ten pravý sen a kam až siaha najtvrdšia bolesť v živote. Už som nechcel mať žiadne zamknuté dvere v mojom živote. Chcel som kráčať cestou radosti, šťastia a úsmevu na perách.

Často  som sa pýtal sám seba, aké sú priority, ktoré ovplyvňujú život. Čo je dôležité v živote. Čo pokladám za najdôležitejšie. Čo pre mňa znamenajú peniaze či rodina. Zamýšľal som sa i nad otázkou, prečo je to tak a prečo to nie je inak. Nevedel som, ktorou cestou sa vybrať. Prečo je v danom momente všetko tak komplikované a nevedel som, kam smeruje môj život. Vedel som však, že život nám dáva neskutočne veľa možností. Vedel som i to, že jednu z nich si budem musieť časom vybrať, len, žiaľ, nevedel som ktorú. Moja kreativita a fantázia nepoznala hranice. Hľadal som riešenia, postupy, ako nájsť tú správnu cestu. Moje myslenie bolo ďaleko za realitou, čo zo mňa robilo v niekde hĺbke tela výnimočného človeka. No netušil som to. Mal som vždy cit na detaily, videl som veci, ktoré iní nemohli vidieť. Vedel som sa vžiť do druhých ľudí a vedel rozpoznať charaktery ľudí….. preto som si vedel vždy poradiť a stala sa zo mňa neskutočne silná osobnosť…….

Vždy som bol rád v kolektíve, mal som rád úsmev, pozitívne naladených ľudí… Nedávno som na moju FB stránku pridal túto fotku, ku ktorej som dodal tieto slová:

 „V živote človeka príde chvíľa, kedy si uvedomí, prečo je na tomto svete……“

 

Tieto slová to vystihli dokonale. Počas mojich krokov v zahraničí som si uvedomil svoje priority a tiež som si uvedomil cestu-smer-budúcnosť, ktorou chcem kráčať. Uvedomil som si, čo mi robí radosť v živote a prečo chcem kráčať touto cestou. Nebolo to vôbec jednoduché. Od momentu, ktorým som prvýkrát uzrel svetlo sveta, až po tento okamih, ma čakali rôzne životné situácie, ktoré mi dali veľmi zabrať. Som vďačný za každú jednu skúsenosť, či už pozitívnu, alebo negatívnu. Všetko ma naučilo byť človekom, ktorým som sa stal dnes. Prešiel som si rôznymi obdobiami, z ktorých som si zobral vždy niečo k srdcu. Obdobie, keď som si myslel, že mi patrí celý svet, obdobie, keď som bol bez práce a odkázaný na rodičov, obdobie, keď som prvý krát opustil hniezdo domova, obdobie šialenstva, ale i obdobie pokory, úcty, posmechu, urážok, smútku a bolesti…… všetko ma naučilo, ako pracovať so stresom, s rôznymi životnými situáciami a postupne som si v zahraničí vybudoval uznanie a rešpekt. Stal som sa človekom, ktorý dokáže ľudom pomôcť, poradiť a podporiť aj po psychickej stránke. Pracujem veľa rokov v oblasti cestovného ruchu, kde som každý deň v kontakte s hosťami. Mojou úlohou je viesť team správnym smerom a zabezpečiť úsmev hostí, ale i ostatných kolegov v mojom teame. Vybudoval som si prirodzený rešpekt a ľudia mi začali dôverovať. Môj team sa môže o mňa v každej jednej situácie oprieť a snažím sa ich viesť tým správnym smerom…….

Čo tým chcem povedať? Iba toľko, že práca s ľuďmi ma napĺňa pozitívnou energiou a ich úsmev je pre mňa viac než dostačujúci. Chcem plniť ľudom sny, chcem im vyčarovať úsmev na tvári a aspoň z časti im pomôcť nejakým spôsobom. Tým spôsobom, ktorý im dodá silu, energiu, úsmev a pocit, že sú pre tento svet dôležití.

Čo som si uvedomil?

Jednoduchá odpoveď na jednoduchú otázku. Uvedomil som si, že ľudia potrebujú  trošku pozornosti, rešpektu, uznania a pohladenia na duši. Ľudia potrebujú tiež dostávať, nie len dávať. V dnešnej dobe je dôležité sa na chvíľu zastaviť a uvedomiť si, že sme sa ocitli v dobe, kedy sa z našich životov vytratilo slovo Ďakujem… Prosím… Môžem Ti nejako pomôcť…  Ako sa cítiš…  a podobne slová……. Vytratila sa atmosféra skutočne prežitých vianočných sviatkov, vytratila sa harmónia z našich životov, komunikácia je na bode mrazu a láska je už len slovo, ktoré symbolizuje spoločné zdieľanie  na sociálnych sietí…  Raz mi bolo povedané, že som človek s veľkou empatiou. A práve to sa snažím využiť vo svoj prospech. Rok 2017/2018 ma ponížil a dostal na samé dno. Tam som našiel seba samého a to, čomu sa chcem venovať v ďalších krokoch môjho života.

Do budúcna sa budem snažiť vyplniť prázdne riadky tejto stránky ponukami, nápadmi, projektami, ktoré budú práve pre vás a verím, že vám pomôžu.

zabalife

Add comment

Wildster Theme / Proudly powered by WordPress / Created by IshYoBoy.com